Tento príspevok je venovaný ženám zrelým alebo tým, ktoré sa boja dozrieť. Zámerne som nenapísala zostarnúť. Pretože zostarnúť ešte neznamená dozrieť. V mojom ponímaní môže byť aj zrelá žena obdivuhodná a žiadaná, ak má odvahu byť sama sebou a je pre ňu úplne prirodzené, že to dopraje aj ľuďom vo svojom okolí. Pretože ak je sama sebou, už nemusí kontrolovať svoje správanie a má dosť času na to, aby pozorovala a preciťovala ľudí vo svojom okolí. No nie preto, aby ich hodnotila podľa ich oblečenia, správania, vzdelania a pod., ale preto, aby si vedela dobre vybrať tých, s ktorými chce zdieľať spoločnú realitu. Ostatných stačí rešpektovať. Prežívanie takejto ženy je potom hlbšie a viac ju napĺňa.
Keď som takmer po 50-tich rokoch znovu navštívila Bojnice, bola som prekvapená. Ten istý zámok sa mi zdal krajší, pešia zóna pod kolonádou tých istých stromov príjemnejšia a krása zelených listov na strome ma lákala k dotyku. Ako mladá som bola príliš zamestnaná inými podnetmi, a tak mi život tu a teraz unikal. Aj to je zrelosť. Je krásna. Je tu však jeden veľký rozdiel. Svetská krása raz vybledne, no krása ktorá sa nám v očiach zračí po prežitých skúsenostiach, ktorých podstatu sme pochopili, nevybledne nikdy.
Na záver mi dovoľte zacitovať vetu z mojej prvej knihy Obdivuhodná žena: „Obdivuhodná žena sa rada prizná k svojmu veku. Miluje ho rovnako, ako svoje kvality, vďaka ktorým ostane neodolateľná do konca svojho života“.
Celá debata | RSS tejto debaty