Viktoria Sentpetery

K Anglicku, k Londýnu, ale aj k anglickému vidieku mám osobitný vzťah. A nielen preto, že tam žije môj syn.

Už v mladosti som mala rada tvorbu Aghaty Christie, hlavne jej zaujímavé psycholigické príbehy, ku ktorým neodmysliteľne patrí aj zvláštna postavička detektíva Hercula Poirota. Jej príbehy sa väčšinou odohrávali v Londýne a v blízkom okolí. Obdivovala som z pohodlia môjho domova most Tower Bridge, Elizabeth Tower (hovorovo Big Ben), Westminsterské opátstvo, domčeky s malými predzáhradkami, kde sa kvety miešajú s bylinkami a všade veľa, veľa ruží. Vtedy som ešte nevedela, že svoj život si môžme vytvárať prostredníctvom svojich myšlienok. Aj vedci potvrdzujú, že celý vesmír je energia a človek je energia zhmotnená do fyzického tela. Preto sa zhmotňujú aj naše myšlienky.  Jasné, že nemôžme ostať len pri myšlienkach v polohe ležmo, ale musíme preto, aby sa zhmotnili aj niečo urobiť. U mňa to bola finančná aj psychická podpora mojim synom pri ich letných brigádach vo svete. No a nakoniec som sa ocitla v Londýne nielen v myšlienkach, ale aj fyzicky. A nie raz.

Keď sa toto leto syn opýtal, čo by som chcela vidieť, bez váhania som odpovedala, že chcem vidieť obyčajný život obyčajných ľudí na anglickom vidieku. Pamiatky už poznám, no aj tak som neobišla Big Ben a cukráreň, kde je všetko v odtieňoch ružovej.

A aký bol anglický vidiek? Slobodný. Ľudia sa neskrývali za múrmi svojho plota, na mnohých oknách neboli záclony, no zato parapetné dosky boli milo vyzdobené. Aj ja to mám rada presne tak. Boli zhovorčiví a nevadilo im, keď som „čumela“ do ich záhradky. Skôr naopak. Chceli sa svojimi výtvormi pochváliť. Cítila som sa tam veľmi dobre. Napriek tomu som sa veľmi tešila domov. Na čerstvý vzduch pod Vysokými Tatrami, aj na svoju posteľ.  No skrátka to staré známe, všade dobre, doma najlepšie ešte stále platí.

A ozaj! Skontrolujte si svoje myšlienky ešte predtým, ako im prikážete aby sa stali hmotou. Stojí to za to! 

Viktória

Foto: Tomáš Sentpétery (uverejnené so súhlasom autora)