Príspevok je reakciou na komentáre predchádzajúceho príspevku Prečo je dôležité hľadať svoje korene.
Poznáte rozprávku o troch grošoch? Ak nie, tak si ju vygúglite. Ja si z nej vyberiem len toto. „Keď sa kráľ zadivil, ako je možné vyžiť z troch grošov, človek mu povedal: Prvý groš vraciam svojim rodičom, druhý požičiavam svojim deťom a z tretieho žijem.“
Premostím na maďarskú časť a maďarskú krv. Bolo to len podobenstvo rovnako ako druhý groš, ktorý mi moji synovia vracajú v podobe výletov. Aj keď som to od nich nikdy nežiadala. Je mi jasné, že krv máme len jednu a že je červená (aj keď u niektorých ľudí používame aj výraz modrá, ak ide o ich vyberané spôsoby). V mojom príspevku mi nešlo o národnosť, ale o to, čo odovzdávame svojim deťom. Ak majú to šťastie, že majú obidvoch rodičov, tak považujem za prirodzené, aby poznali ich život, ak o to prejavia záujem. Mňa tiež zaujímalo, prečo sa moji rodičia po vojne, ktorú prežili v Budapešti, prisťahovali na Slovensko a začali pracovať vo Svite u Baťu. Niektorí ľudia si kreslia aj rodokmeň.
Prijímam aj iné názory, najviac rezonujem s názorom p. Milana, že je dôležitejšie to, kým sme sa stali. Myslím si však, že hľadať svoje korene a stať sa tým, kým chcem byť, sa nevylučuje. Úplne súhlasím s tým, že názov článku mohol byť skôr s otáznikom a formulovaný tak, aby vzbudil u ľudí možnosť zamyslenia sa. Páčil sa mi aj tento názor: „Chcel by som mať toľko času a peňazí ako Vy, aby som si mohol užívať výlety ako opisujete a ešte sa aj v kľude nad nimi zamýšať a filozofovať.“ Pán xy – neviem, koľko máte rokov, ja už mám 67. Do svojej 50-tky som mala rovnaký názor ako Vy. Potom mnou život, ako sa vraví, poriadne zamával a ja som si ho začala vážiť. A začala som si vážiť aj samú seba. Moja penzia je veľmi nízka, a to napriek tomu, že som pracovala a odvádzala dane už svojich 19 rokov. Rozhodla som sa nefňukať a pracujem doteraz. Robím to, čo ma baví a privyrábam si tým. Ale je pravdou, že keby mi synovia nevracali ten pomyselný groš, nemohla by som cestovať a zbierať tak nádherné zážitky.
A prečo píšem svoje zážitky na blog? Zo začiatku som písala len na svoj FB profil. Ľuďom sa páčili, a tak som si povedala, že na blogu si ich bude môcť prečítať viac ľudí. Počas pandémie som ani raz nespomenula slovo Covid, a teraz tiež nechcem písať o vojne na Ukrajine a o politike, aj keď tieto udalosti sledujem. Mojim cieľom je vyváženie tém. Aj keď sú vojny a sú aj politici, ktorí nezvládajú svoju prácu, neznamená to, že ja alebo my nezvládneme svoj život. Veď sú ľudia, ktorí napr. prežili koncentračné tábory, ale zachránila ich vnútorná sila. Verili v lepšiu budúcnosť a keď to bolo veľmi ťažké, pomohla aj krásna spomienka na vôňu nedeľného obeda, či koláča v kruhu milovanej rodiny.
Mala som turbulentný život, a teraz je čas užívať si jeho krásu. Moje osobné motto som napísala aj do jednej z mojich kníh. Tu je: KÝM ŽIJEM A DÝCHAM NIKDY SA ŤA NEVZDÁM, NOVÝ ZAČIATOK.
A preto nasledujúci príspevok bude o mojich zážitkoch z Londýna z tohto leta. Ďakujem za debatu a želám krásne babie leto. Užite si ho, lebo či sa v zime zohrejeme vo svojich bytoch je ešte otázne. 🙂
Viktória
foto: Adam Sentpétery (uverejnené so súhlasom autora)