Už dlhšiu dobu mi môj syn dával najavo, že mu niečo chýba. Nevedel presne definovať čo, preto ma to súčasne mrzelo aj rozčuľovalo. Keď sme sa na pár dní vybrali do Budapešti, prišiel na to.“Mama veď Ty si mi neodovzdala svoju maďarskú časť!“ Áno, koluje vo mne maďarská krv. Po otcovi, ku ktorému mal môj syn krásny vzťah. Ale nejako v tom rýchlom životnom tempe mi nedošlo, že by som mu mala ukázať, kam som chodila na prázdniny a čo som v Budapešti a jej blízkom okolí, kde neskôr bývala otcova mama, pozažívala.
A tak sme sa túlali po miestach, na ktoré som chodila s mojimi rodičmi. Pavlačový dom, kde ešte pred vojnou začali svoj nový život a kde sa narodili moje staršie sestry. Nádherný park, kam sa chodili prechádzať. Zábavný „Vidam park“ už bohužiaľ nefunguje, ale zakotvili sme v známej a starosvetskej reštaurácii v jeho blízkosti. Strávili sme tu dve hodiny v tieni stromu a ja som bola dojatá. Čašník mi odtiahol aj prisunul stoličku, tak to sa dnes už nenosí. Ale ja tieto starosvetské spôsoby milujem! Živá hudba znela jemne a podprahovo. Nerušila nás pri jedle, práve naopak. Žiadne rádio, žiadne bezduché reklamy. Za bránou reštaurácie Gundel bol úplne iný svet. Môj svet. Niekto by ho nazval snobizmom, ale je snáď „snobizmus pozorné správanie“? Naviac ak vidíte, že to z človeka naozaj vyžaruje? Je snobizmom krásne prestieranie? Ja to považujem za kultúrne správanie. Skrátka a dobre, ako som to napísala v knihe Volanie duše, nenarodila som sa pre staničné reštaurácie, v ktorých sa jedli párky na stojáka z papierovej tácky. 🙂 Po ceste k hotelu sme sa ešte pokochali nádhernou budovou Parlamentu. Vo večernom osvetlení pôsobila romanticky a ešte aj ten mesiačik na oblohe! V tejto budove pracoval môj dedo. Mal na starosti vykurovací systém. Na druhý deň sme zašli do mojej obľúbenej cukrárne Gerbeaud. Má nádherný secesný interiér a stojí na námestí Vorosmártyho už viac ako 150 rokov. Aj pre boli mňa tieto návraty veľmi príjemné.
Bolo zaujímavé sledovať môjho syna, ako mu maďarčina doslova vonia a keď som mu prekladala niektoré bežné vetičky zistil, že maďarská jemná komunikácia sa mu veľmi páči. Najviac vo mne zarezonovalo, keď sa opýtal, čo odpovedala čašníčka, keď sa poďakoval za jedlo. Presný preklad by bol, že ti ho „doniesla zo srdiečka.“ „To je krásne, mami. U nás na Slovensku by ti povedala len „Nemáte za čo.“ Nikdy som si tieto veci neuvedomila, brala som to ako samozrejmosť.
Po tých pár dňoch v Budapešti som zistila, že môj syn sa v správaní zmenil. Začal byť láskavejší k sebe aj k ostatným. Povedané slovami klasika: Je veľmi dôležité pozbierať svojho ducha zo všetkých končín sveta. Iba tak sa môžme dostať k celistvosti.
Prajem vám krásne zážitky z miest, na ktoré sa vyberiete, aj keď nebudete presne vedieť prečo a čo vás tam ťahá. Viktória
Viac o mne aj tu.
